Ďuro (LUES DE FUNES)



                                LUES DE FUNES

                                        Veľký Hardcore odrb!


Kapela LUES DE FUNES pre mňa znamená moc. Dá sa povedať, strašne moc. Ovlivnily ma (teda ABORTION) svojim postojom k majorite, k životu a k celej scéne, ktorá už vo svojom zárodku vykazovala veľkú dávku intríg! LDF zanechali za sebou jediný album “The Great HC..odrb” , ktorý sa stal už medzi tým poriadne veľkým zberateľským tromfom. Aj keď si dnes pustíte ich muziku a odstupom času zistíte, že “je to nejaké divné” , tak nezúfajte. Vtedy bola doba taká!
Viackrát som sa snažil skontaktovať niekoho z tejto formácie, až sa mi podarilo od niekoho vyloviť mail na vokalistu/basáka Ďura , ktorý momentálne pôsobí ako DJ (!). Sám som sa v tých rokoch 89-93 nachádzal v Bratislave v centre rodenia sa prvej vlny scény a tak sme si zaspomínali na staré časy…a nikdy inak! (tento rozhovor, pôvodne bol otisknutý v TRHAVINE, ale bolo by ho škoda, nepredstaviť ho aj ostatným!!)


 Takže v prvom rade nám objasni, za akých podmienok a prečo skončil s fungovaním LUES DE FUNES?

Lues skončil na vrchole svojej popularity a „slávy“, pokiaľ v polo-undergroundovej scéne - ako vtedy bola hard/grind core scéna - niečo také ako „sláva“ vôbec existovalo. Naše vysvetlenie rozpadu kapely, ktoré sme v tom období stále opakovali, bolo že „stali sme sa moc slávni a populárni“. Rozpad Luesu možno v tomto kontexte chápať ako posledný kokotistický song celého projektu: dobrovoľný rozpad na vrchole popularity.
Táto popularita mala svoje konkrétne prejavy, ktoré nás v tom období trocha zaskočili. Išlo hlavne o desiatky listov od fanúšikov so žiadosťou o prijatie do „fanklubu“, ktorý každá poriadna kapela vtedy musela (a asi aj dnes musí) mať. Najskôr sme trpezlivo odpovedali, že Lues žiadny fanklub nemá a ani nebude mať, neskôr sme si kvôli vlastnej zábave z týchto ľudí začali robiť srandu, ako napr. že podmienky prijatia do fanklubu sú veľmi náročné: IQ testy, testy fyzickej zdatnosti a tak, prejdú len najlepší...J Na druhom / poslednom turné Luesu na východnom Slovensku (kde bola kapela mimoriadne populárna) sme si „vychutnali“ status H/C hviezd: starostlivosť od organizátorov vrátane vozenia na koncerty, plné kluby, podpisy fanúšikom atď. Vtedy sme si povedali, že sa na to vyjebeme, keď deckám ide iba o podpisy a členstvá vo fankluboch...
Samozrejme, úplne také jednoduché to s tým rozpadom nebolo, boli tam aj iné dôvody. Ďalší z nich – ktorý som si však uvedomil až s odstupom času – bol, že Lues vlastne svojou dovtedajšou tvorbou a vystupovaním kompletne povedal svoj message, a už ďalej nebolo k tomu čo dodať. Ako keby na konci albumu bola bodka a ďalšia veta by bola zbytočná - bolo by to iba ďalšie (zbytočné) opakovanie starých pesničiek a tém.
Napriek tomuto „rozpadu“ sme sa však my traja z kapely neprestali stretávať, mali sme garáž kde sme si stále chodili zahrať, chodili sme spolu na pivko, kecali o muzike. Lues však už bol pochovaný. Rozmýšľali sme o novom projekte, aj sa niečo skúšalo, ale nakoniec z toho nebolo nič.
V dnešnom kontexte, kedy sa o Luese občas hovorí a píše ako o „legende“, sa dobrovoľná „samovražda“ kapely môže javiť ako úspešný „marketingový“ ťah na ceste k statusu legendy, podobne ako je to u všetkých mŕtvych rockerov od Hendrixa po Cobaina, a ďalej. Nás však vtedy samozrejme nič také nenapadlo, robili sme len to čo sme intuitívne cítili. Myslím si ale že to bolo aj tak lepšie jak keby sme sa silou mocou držali svojich dobytých pozícií a keď by nám došla inšpirácia tak všetci by videli jak sa opakujeme, vydávame horšie a horšie albumy, robíme horšie koncerty a nakoniec aj jak nám rastú bruchá a plešiny... J 

Ďuro v rozkvete
Počul som, že ešte stále udržiavate medzi sebou kontakty. Nenapadlo vás oživiť niekedy LDF?

Kontakty udržiavame stále, aj keď nie tak často ako predtým, kedy sme sa pravidelne stretávali na jednej chalupe v Skýcove, kde sme si na španielkách vždy zahrali zopár grind-folkových pesničiek.
„Verejné“ oživenie Luesu by bolo úplne zbytočné. Jediný dôvod by mohol byť že by sme si chceli na pomerne už staré H/C kolená ešte niečo dokázať a zachytiť pár nostalgických vyprchaných momentov bývalej „slávy“. O to nám ale nikdy nešlo a nemáme si čo dokazovať ani teraz. Možno by sme potešili pár bývalých fanúšikov ktorým by sa vynorili nostalgické spomienky na staré časy, a možno by sa našlo aj pár „mladých“ ktorí by sa chytili, ale to by bolo všetko. Lues ako súčasnosť mal význam vtedy kedy hral, po tom ako sa rozpadol je už len históriou so svojimi artefaktmi (nahrávky, plagáty koncertov atď...), ktoré budú (dúfam) onedlho prístupné na web stránke. Život sa za tých 16 rokov pohol ďalej a my všetci traja sme už úplne niekde inde, nielen čo sa týka životnej situácie, ale aj hudobného vkusu, a Lues je aj pre nás osobne históriou ktorá bola vtedy, skončila, a nemá zmysel sa k nej vracať v podobe nejakých comebackov.
Maroš

Mohol by si predstaviť členov a čo robia teraz?

Miro Makyta bol bubeník, podľa mňa jeden z najlepších bicmenov daného štýlu vo vtedajšom Československu, a to mal ledva 18 rokov! Na jeho guľometných dvojkopákových paľbách stál inštrumentálny prejav Luesu. Nebál sa ničoho, ani keď si 7 palcový singel Pungent Stench pustil na 45 rpm namiesto na správnych 33 rpm, a podľa neho potom 3 týždne (kým zistil svoj omyl) cvičil rýchlosť a techniku, presvedčený že je to najdokonalejší grindcorový bubeník, jasne predčiaci Micka Harrisa z Napalm Death.
Miro sa pred nedávnom rozhodol že musí vytvoriť niečo čo stojí na pevnejších základoch než efemérne tóny hudobných produkcií, a tak postavil dom. J
Maroš Horniak bol (nebustrový) basák kapely, zároveň „copywriter“ Luesu ktorý vymyslel rozhodujúce srandistické hudobné aj textové fragmenty, vytvárajúce typický Luesácky štýl a prejav. On napríklad vymyslel aj názov kapely. Keď mu išla karta, svojimi medzipesničkovými hláškami zabával publikum na koncertoch.
Ako (zatiaľ) jediný z kapely sa vo svojej rodine venuje výchove novej de-generácie, a počul som, že ho v poslednej dobe baví práca na záhradke, neviem čo tam pestuje.
Moje meno je Juro Plánovský a hral som na bustrovanú basu. Z Luesákov som bol najviac namotaný na to, čo sa potom neskôr označovalo ako „hardcorová scéna“. Najviac som chodil po koncertoch a zoznamoval sa s ľuďmi „zo scény“, zaujímal sa o nové kapely a kecal o horúcich témach, ktoré v tom období v tejto subkultúre rezonovali, čiže som mal v kapele na starosti „ideológiu“. Pamätám sa ako som sa raz v garáži vyjadril že musíme robiť takú muziku aby sme zostali „v scéne“, na čo ma Maroš (oprávnene) vysmial.
V súčasnosti som grindcorový svadbový DJ. J
Miro, otrok Pungent Stench EP





Takže pseudonym DJ Profesor Zaplátaný je už celkom zabehnuté meno. Aké vidíš rozdiely v týchto scénách? Trocha mi tvoj osud pripomína spomínaného Micka Harrisa, nie?

Neviem vôbec posúdiť či je môj súčasný dídžejský nick Profesor Zaplátaný zabehnuté meno (moc sa mi to nezdá), a ani bližšie nepoznám osud Micka Harrisa, o ktorom som počul naposledy keď mal projekt Scorn.
Čo sa ale týka rozdielov v „scénach“ (asi máš na mysli rozdiel medzi spomínanou hardcorovou scénou a „dídžejskou“ scénou), ja osobne sa na všetko čo súvisí s verejnou prezentáciou hudby, či už na koncertoch alebo na parties, pozerám rovnako, bez ohľadu na štýl. Vždy ide o nejaký pocit a energiu, ktorý hudba má v tých ľuďoch vyvolať, vytrhnúť ich z bežného vnímania skutočnosti a dodať im nejaký mimoriadny zážitok. Každý človek je citlivý na iné pocity a energie, preto u jedného funguje grind core, u ďalšieho reggae a u tretieho nu jazz alebo house. V čase LDF sme boli nadstavení tak, že tie pocity ktoré sme cez ten svoj luesácky message vyjadrovali, sa najlepšie komunikovali grind corom. Čas však beží a ľudia sa menia nielen fyzicky, ale aj pocitovo a energeticky. A aj keď sme (dovolím si to tvrdiť aj za Maroša a Mira) v tomto zmysle, ako som už spomínal, síce úplne inde ako sme boli pred šestnástimi rokmi, hudba a mimoriadne zážitky s ňou spojené stále hrajú v našom živote dôležitú, výrazne pozitívnu úlohu.
S Bratmi v triku

Zanechali ste po sebe LP „The Great HC odrb“ z ktorého sa medzičasom stal kult. Ako ste sa vtedy pozerali na tento album, ako si bol spokojný s nahrávkou?

Je pre mňa zaujímavé počuť že „HC odrb“ sa stal kultom. Nepohybujem sa v H/C/grind/trash/metal scéne, takže neviem aké hodnoty sa tam čomu prikladajú, ale samého by ma zaujímalo na základe čoho je doska takto vnímaná...
No ale naspäť k histórii. Po revolúcii 1989 sa pre metalové a punkové kapely otvorili dovtedy nevídané možnosti. Za socíku boli „úpadkovou“ západnou kultúrou (aj keď na záver režimu si niektorí kapitáni soc-showbiznisu uvedomili že sa na ich popularite medzi mladými ľuďmi dá vcelku dobre vyryžovať), ale po revolúcii a v prvej polovici 90tych rokov, kým došlo techno a elektronika, boli bustrové gitary vlastne popovým zvukom - veď aj napr. Peťo Nagy ich začal vo svojej hudbe používať a nechal si narásť metalistické háro. J  Všetky metalové, punkové, ale aj nové H/C kapely dostali okamžite od staro-nových predstaviteľov showbiznisu lano s ponukou na management, organizáciu koncertov, vydanie a distribúciu albumov. V Čechách sa túto scénu podarilo ovládnuť Kočandrlemu a jeho firme Monitor, ktorá sa snažila podchytiť a vydať všetky nové „tvrdé“ kapely, bez ohľadu na to či to boli pankáči alebo náckovia (vydali aj Orlík alebo Hubert Macháně). V Bratislave podchytil vtedajšiu silnú bratislavskú punkovú scénu (Zóna A, Slobodná Európa, Ex Tip atď.) Slovkoncert (premenovaný na RockPopJazz) a vydavateľstvo Opus, pre nás symboly slovenského socialistického popu. Keď potom pankáči začali v „štátnom“ Opuse postupne vydávať svoje albumy, v Luese sme z toho mali dosť srandu a začali sme pre seba túto scénu označovať ako „štátny punk“. J  Tento „pojem“ („štátne“ kapely, „štátnici“) sa neskôr v našej partičke celkom uchytil a často sa používal v bežnej konverzácii na označenie všetkých kapiel (nielen punkových), čo sa chceli presadiť v rámci „oficiálnej“ hudobnej scény, ktorá stále trochu smrdela socializmom. Napr: „Čo je to za kapela čo tam bude hrať? Áááále neviem, nejakí štátnici... Jebať na nich.“ Atď... J Dokonca aj Kokotor mal jednu pesničku s názvom „Bratislavský štátny punk“!
Ale naspäť k tej doske. Napriek všetkým možnostiam, kedy dokonca Kočandrle a Monitor ponúkali Luesu spoluprácu, sme sa držali striktného DIY postoja a chceli sme si dosku vydať buď sami alebo na nejakom malom nezávislom labeli, ktoré sa už pomaly darilo rozbiehať aj napriek presile bývalých socialistických a teraz kapitalistických showbiznisových kádrov. Martinovi Valáškovi sa na Morave podarilo rozbehnúť Malárie records (funguje dodnes), Míra Pátý rozbiehal v Čechách Day After records (tiež fungujú dodnes). My sme sa dali dokopy s partičkou okolo internátneho rozhlasu IRŠ Tlis v Mlynskej Doline (kde sme vtedy ja s Marošom bývali), ktorej hlavnými mozgami boli Miloš Spišák a Vlado „Maky“ Talian. Chaloši síce nemali taký ortodoxne vyhranený hudobný vkus ako my, ale mali sme veľa spoločných názorov, hlavne čo sa týkalo nezávislosti na (nielen hudobnom) systéme. Miloš s Makym chceli založiť record label v duchu britskej „nezávislej“ scény (ako bol napr. 4AD) a vydávať na ňom slovenské veci ktoré boli mimo hlavný hudobný prúd. Tak vznikol ZOON records, na ktorom neskôr vyšli perličky ako Maťkovia, prvý Ali Ibn Rachid, vtedajšie Burlasove projekty, prvá Ľahká Múza. Ale TLIS 001 bol práve LDF a Great HC odrb. Robili sme to úplne na kolene v IRŠku na Mlynoch, mix a majky dodal Miro Pich čo robil zvukára v klube na Kominárskej, nahrávalo sa na 4-stopový Tascam kazeťák... L  Pre vylisované dosky sme osobne išli do Lodeníc na rodičovskom žiguláku kombi, po nociach sme zlepovali obaly. Nahrávka je na dnešné pomery určite veľmi zlá, nedynamická, nevyvážená, ale technická dokonalosť bola jednou z vecí o ktorú Luesu nikdy nešlo na prvom mieste. Boli sme všetci šťastní že sa nám podarilo urobiť nezávislý a slobodný krok vo svete v ktorom stále ešte bolo cítiť tlak „systému“, ktorý nerád videl slobodné, individuálne prejavy mladých ľudí.
Ešte by som chcel spomenúť IRŠáka Čoka - autora obalu dosky, ktorý perfektne graficky vystihol Mrdlíkovskú filozofiu kapely.
Ináč na margo ľudí zo ZOON records – tí istí ľudia (Maky, Miloš) neskôr založili Rádio Ragtime, ktoré sa stalo v 90tych rokoch kľúčovým médiom šírenia alternatívnej kultúry v Bratislave. Patrí im veľký rešpekt.

Mali ste nejaké čísla od firmy, že koľko sa toho vlastne predalo?

Vylisovalo sa 1500 kusov a logicky sa za tie roky všetky predali. Dnes, kedy sú vinyly dosť cenenou trofejou, si viem predstaviť, že doska Luesu je pre fanúšikov hard/grind coru celkom vychytaná raritka.
Kuriozitou je, že asi pred piatimi rokmi sa v bratislavskom Artfóre objavili vinyly zo ZOON records, ktoré boli zabudnuté niekde v sklade Pavian records, ktorým Miloš všetky „prebytky“ dal na predaj. Je iróniou hardcorového osudu, že medzi doskami Csudai/Burlas, Ali Ibn Rachid a Sleepy Motion bolo - takmer 10 rokov po tom čo doska bola hlásená ako vypredaná - aj 10 kusov Luesov! Kus po 50 SK! Kúpil som vtedy všetky a rozdelili sme si ich s Mirom a Marošom, ako darčeky pre frajerky a kamarátov... J

Neoslovoval vás niekto, že to vydá na CD?

Môj starý kamoš Strapo, dlhoročný zaslúžilý pankáč z Nového Mesta, mi svojho času (nie tak dávno) spomínal, že Martin Valášek by to chcel vydať pod Maláriou na CD alebo na kazete. Nikdy sme to ale nedoriešili, a dnes sa mi to už - v čase mp3jok a broadbandu - zdá zbytočné. Ako som spomínal, chystá sa stránka www.luesdefunes.com, kde by mali byť zavesené a stiahnuteľné všetky veci ktoré Lues nahral, aj tie z dema „Deflorácia ritnej blany“ a aj z nejakých koncertov. Tak tí čo majú záujem môžu pozreť tam.

Vaša sila spočívala v koncertoch. Koľko ste odohrali približne koncertov a v akých štátoch ste sa otočili

Počet koncertov viem presne, lebo som to dával dokopy kvôli príprave web stránky – bolo ich 23. Prvý bol v januári 1990 v Novom Meste n.V., posledný v Košiciach v júni 1991. Hrali sme iba na Morave (hlavne v Brne, kde sme hrali viackrát zásluhou kamarátov zo Skimmed) a na Slovensku, takže žiadnu medzinárodnú kariéru sme neurobili. L Prvého mája 1990 sme mali hrať vo Viedni na akcii na podporu slobodných rádií, ale organizátori zabudli že potrebujeme aj nejaký aparát, tak sme tam nakoniec hrali na španielky cigánske pesničky a celkom to aj malo úspech... J


Ako si spomínáš na Bratislavské koncerty, povedzme v Materskej škôlke! Ako ste sa tam vtedy dostali?

Spomínam si na to veľmi dobre, napriek tomu že sme sa tam dosť často celkom slušne najebali.
Bolo to takto: Ivan Lobík bol basák z A.H.C., čo bola kapela spriaznená s Luesom nielen spoločnou garážou, ale aj silnými priateľskými a personálnymi (Miro Makyta v nej „spieval“) väzbami. Ivan bol z Rače a poznal tam kopec ľudí – jeho spolužiačka z gympla robila správkyňu „Klubu KDH“, čo bol priestor bývalej škôlky. Priestor sa nám zdal akurátny na klubové koncerty, kde dojde max. 100 ľudí, tak to s ňou dohodol. Bol tam nejaký starý teslácky apec cca 2x200 W, čím sme to ozvučili. Všetko bolo v duchu Luesáckeho postoja D.I.Y. a M.O.Š. (mimo oficiálnych štruktúr). Sami sme kreslili, kopírovali a vylepovali plagáty. Sami sme si vyberali prachy, z čoho sa platili náklady a „honoráre“ kapelám, sami sme to zvučili. Dva koncerty boli hore v tom Klube KDH, potom sa Ivan niekde v krčme pri borovičke zoznámil s chlapíkom čo mal na starosti KS Experiment (Kultúrne Stredisko Experiment J ), čo bola ďalšia bývalá škôlka, trochu väčšia a nie tak od ruky. Tam sme urobili cca 8 akcií. Boli to výborné koncerty, okrem dosť známych moravských H/C kapiel Skimmed  a SRK tam po rozpade Luesu hrali aj Poliaci Apatia a Nemci UFD. Štafetu v KS Experiment potom po nás prebrali ďalšie partičky - bol som tam neskôr napr. na koncerte Testimony, ktorí vtedy boli vo svojich úplných začiatkoch.
Jediná vec čo ma trocha sere je, že sa nezachoval žiadny video záznam z týchto akcií. Pritom si pamätám že minimálne 2 akcie sme nahrávali na videokameru, ale kazety sa niekde stratili alebo premazali.

Projekt KOKOTOR vlastne vznikol na popud čoho?

Predovšetkým, chcel by som pripomenúť a vzdať hold Kozovi, jazzovo-metalovému basákovi z Nového Mesta n.V., ktorý vymyslel názov Kokotor. Bolo to pri príležitosti rebrandingu novomestskej trash formácie Agresor - Kozo vymyslel vtedy 3 návrhy: Vajcovod, Gloglometik a Kokotor. My sme potom jeho nápad prebrali, aby sme tak pomenovali projekt, ktorého úlohou (jak bolo písané aj v noticke vo vtedajšom Rock Pope) bolo „vtierať sa na akcie organizované „štátnou“ kultúrou a svojou zbesilou provokačnou improvizáciou tam šíriť paniku a chaos až „do posledného diváka“...“ J
Kokotor sme dali dokopy vlastne na popud kokotizmu metalistickej scény. Na jar 1990, keď Lues ešte hrával s thrash metalistami (Acheron, Šakal), sa v Camelke v Karlovke konal Thrash attack II., koncert nových tvárí thrash metalovej scény v BA, kde mal hrať aj Lues. Mnohí fans si určite spomínajú aj na Thrash attack I., prvý veľký thrashový koncert po revolúcii, ktorý bol v januári 1990 v sále Hydrostavu pri Slovnafte. Na tejto akcii sa predstavila prvá generácia slovenských thrash-kapiel: Acheron, Šakal, Agresor (neskôr rebrandovaný na Imbecilofília) a hral tam práve aj Lues, pre ktorý to bol druhý koncert vôbec. Bola to veľmi úspešná akcoška – prišlo cca 500 ľudí a všetky kapely sa neskôr vo svojich scénach vcelku úspešne presadili.
No ale späť k tej dvojke, ktorá dala vzniknúť Kokotoru. Lues bol na akcii organizátorsky zainteresovaný, čo sa týkalo zostavovania line-upu. Headlinerom akcie mal byť Terminátor z Moravy, v tom čase československá thrashová špička. Zvrat nastal keď sa ukázalo, že na koncerte sa objaví aj promotérka z viedenského klubu Rock Haus (dnes Planet Music), ktorá potenciálne lovila talentované kapely na svoje akcie v Rakúsku. Vtedy metalistickí chlapci začali neuveriteľne intrigovať, lebo sa pred nimi objavila vidina šilingov a kariéry vo vysnívanom kapitalizme. Predovšetkým nechceli pozvať Terminátor, lebo – ako sa vyjadrili - „...oni sú moc dobrí...“. Okrem toho sa na akciu votrela aj jedna už zabehanejšia metalová kapela, ktorá tam pôvodne vôbec nemala hrať, ale tiež chcela ísť do Rakúska. Táto poskytla kvalitnú pódiovku, na ktorej ale mali hrať len kapely „prvej ligy“, a ostatné (medzi nimi Lues) si mali zohnať svoje vlastné bubny a aparáty. Pôvodne sme sa na to chceli úplne vyjebať a neísť tam hrať, ale keďže plagáty už boli vylepené a dalo sa predpokladať že tam nejakí fanúšikovia LDF dojdú, tak nám v hlave skrsla myšlienka projektu úplnej antihudobnej kokotiny – kapely, kde každý hrá na to na čo vie hrať najmenej (prípadne nevie hrať vôbec) a kde texty sú iba voľnou kombináciou cca 10 slov, ako hovno, srať, jebať, kokot.... atď. Kokotor sa nám na Thrash attacku II. podarilo úspešne odprezentovať, a hneď si začal šíriť svoje dobré meno v metalistickej a hardcorovej verejnosti. Treba však dodať že viedenská promotérka ho na koncertovanie v Rakúsku nepozvala... L
Kokotor mal potom ešte dva koncerty – na jednej punkovej akcii v Leopoldove (už po rozpade Luesu) a potom vrchol jeho kariéry – koncert v RockPopJazze.
Je sranda že Kokotor, napriek tomu (alebo asi práve preto J ) že to bola taká kokotina, si vcelku rýchlo získal povedomie a uznanie v hardcorovej scéne, dokonca aj mimo nej. Mnohí fans sa dožadovali nahrávky, a tak bola z nemuzikantov a ľudí bez hudobného sluchu vytvorená improvizovaná štúdiová zostava, ktorá v IRŠku na Mlynoch za cca 20 minút, v reálnom čase, nahrala demo s názvom Total Brutal Fekal Metal.


Tie fesťáky si celkom dobre pamätám. Nepozerala sa vtedy na vás táto „Bratislavská prvá liga“ ako na outsiderov?? Čo predpkladám vám strašne vyhovovalo! hehe
 
 Neviem ako sa na nás vtedy pozerala ako to ty nazývaš „Bratislavská prvá liga“, ale faktom je že Lues bol už vtedy hudobne aj názorovo úplne inde ako tieto partičky. Mali sme už vtedy za sebou prvý vlastný „DIY“ koncert v spomínanom Klube KDH v Rači, už sme mali nadviazané pevné putá so Skimmedom a Martinom Valáškom, takže sme vôbec metalistov nepotrebovali, tak isto ako oni nepotrebovali nás. Bola to posledná spoločná akcia po ktorej sa naše cesty definitívne rozišli a každý si robil svoje akcie – my sme potom v septembri urobili práve v Camelke (na klubové pomery) veľký koncert spolu so Skimmed a AHC. A čo si o nás metalisti mysleli nám bolo absolútne jedno a vôbec to neovplyvnilo naše pocity a už vôbec nie postavenie Luesu v bratislavskej hudobnej scéne.

Zvyknú ešte ludia spomínať legendárny koncert ako predkapela EDITORu, keď zo sály odišiel každý  a vypli vám elektriku a aj tak sa hralo ďalej!

Ide o koncert Kokotoru v RockPopJazze v júli 1991 – tento koncert sa stal dosť slávny hlavne vďaka recenzii v Rock Pope.
RockPopJazz bol klub showbiz-kádrov z bývalého Slovkoncertu (ináč ide o priestor na Jakubovom námestí, kde je dnes divadelný klub Štúdio 12), okolo ktorého sa grupovali kapely, ktoré sme v Luese a Kokotore označovali ako „štátne“. Logicky to bola ideálna pôda pre Kokotor, ktorý by sa tam mohol votrieť a ponasierať tam pár štátnikov. Jindro Vídeňský z Acheronu tam mal nejaké známosti a vplyv, tak sme ho otravovali dovtedy, až vybavil že si Kokotor mohol zahrať ako predkapela Editoru.
Na akciu sme sa dobre pripravili. „Filozofiu“ kapely sme rozšírili o ďalší bod: v Kokotore hrá čo najviac ľudí, hranicou je veľkosť pódia. Každý si vyberie to čo nevie: buď hudobný nástroj, alebo backing zbor, alebo tanečná sekcia. Dali sme echo všetkým kamarátom a fans Luesu a Kokotoru aby došli a zapojili sa. Keď sa pred koncertom začali do RockPopJazzu zliezať ľudia a všetci tvrdili že sú z Kokotoru, organizátori začali byť fest nervózni. Pýtali sa koľko nás je a my reku 30-40, záleží to od toho či prídu aj tanečnice. To ich už nasralo úplne a tak nám dali napísať zoznam mien aj s rodnými číslami a že kto nebude na papieri toho už potom nepustia. Miro Makyta tam ešte nebol tak sme ho tam napísali, a keď prišiel a oznámil že je z Kokotoru, tak ho hľadali v tom zozname. Keď ho tam našli tak mu dali dopísať rodné číslo. Keď Miro videl na papieri zoznam mien členov Kokotoru tak ich začal číslovať, bolo ich cca 20. Potom sa pozrel na chlapíka na bráne a spýtal sa: A kde sú ostatní? J
Ďalšou vecou ktorú sme na tom koncerte poriešili bola „protestná nóta“. Keďže na plagátoch bol názov kapely zcenzurovaný na K.....R, naklepali sme na stroji veľmi úradne znejúci text o „zbabelej cenzúre“ a odovzdali ho vedeniu klubu, s tým, že čakáme zmysluplné vysvetlenie celej veci. Vysvetlenie neprišlo, ale dozvedeli sme sa že v RPJ z toho mali dosť srandu a že dokonca sa tento textík dostal do rúk Jarovi Filipovi, ktorý ho vcelku ocenil. Btw, text protestnej nóty sa zachoval a mal by byť ako historický artefakt vyvesený na spomínanej web stránke LDF.
Pred produkciou Kokotoru zaznel prejav, kde sme ďakovali vedeniu klubu RPJ za to, že umožnilo Kokotoru splniť si svoj sen a zahrať si na jeho pódiu. Samotné hranie nemá zmysel opisovať, lebo to bolo to posledné o čo tam išlo. Je pravda že na konci zvukár stiahol šable a organizátori nás nemohli dostať z pódia, ale po tom všetkom už vedeli o čo ide a pozerali sa na nás ľútostivými pohľadmi, asi tak ako sa pozeráme na mentálne retardované detičky.
Bol tam redaktor Rock Popu Špulák ktorého sa nám tiež podarilo nasrať, keď sme mu tvrdili že koncert bude trvať 20 hodín. Ale potom napísal dobrú recenziu do Rock Popu, ktorá, ako som už spomínal, veľmi výrazne posilnila povedomie o „kapele“.


Myslíš si, že v týchto časoch by ste vedeli ešte osloviť ľudí, predsa ste len hrali nadčasovú muziku, ktorá nemá a asi ani nebude mať následovníkov?

Neviem či by sme ako Lues teraz dokázali osloviť ľudí, ide o to či to myslíš ako „comeback“ - čo som už spomínal že by bola kokotina - alebo že by sme stále hrali a ešte teraz by sme boli „in“. To si tiež nemyslím lebo platí čo som spomínal: že Lues povedal čo mal a rozpadol sa. Možno v tom je tá (ako to ty nazývaš) „nadčasovosť“, že to nebolo zbytočne kontaminované ďalšími kokotinami.
A tí nasledovníci? Určite nejakí sú, aj nejaká inšpirácia tu asi bola, aj keď nie v čisto grindcorovej podobe. Lebo hudba je univerzálny jazyk -  štýly a prostriedky sa menia ale podstata zostáva, a tá istá vec sa dá vyjadriť rôznym hudobným jazykom, či už ide o H/C, punk, hiphop, reggae alebo elektroniku. Slovenská H/C scéna sa ďalej rozvinula, prišli Testimony, Nonconformist, začali sa robiť koncerty na garážach. To bolo bezprostredné pokračovanie DIY filozofie, na ktorej stála existencia Luesu. Vulgarizmovo-pičovací jazyk hiphopu, ktorý sa dnes v pohode vydáva na „nosičoch“, je tiež niečo čo ma celkom potešilo, lebo Lues (a jeho bočák Kokotor) bol v tomto ohľade vo svojom období považovaný za extrém, dnes by však patrili už medzi umiernených. J  Takisto, kopec elektronických, noisových a iných súčasných projektov, ktoré sa snažia búrať hranice medzi štýlmi a spochybňovať zabehané postupy, ako aj spájať (zdanlivo) nespojiteľné a  prekvapovať poslucháčov nečakanými nápadmi - v tomto všetkom ja osobne nachádzam pocit ktorý sme sa v Luese snažili vyjadriť a posunúť ďalej medzi ľudí. Takže vôbec nemám dojem že by bol Lues na Slovensku nejakým spôsobom neprekonaná kapela, iba doba sa zmenila a došli nové veci, ktoré síce nie sú grind core s jazzovými prvkami a vulgárnymi textami, ale možno v súčasnosti lepšie „vyjadrujú názory a postoje celej mladej generácie“. (čo bola známa socialistická pop-music fráza, ktorú sme v Luese mimoriadne obľubovali... J ) 

Počúváš momentálne ešte tvrdú muziku, až ano, tak aké kapely ťa momentálne oslovujú?

Dúfam že ťa nesklamem, ale tvrdú muziku vôbec nepočúvam. Teda aspoň muziku metalovo-punkového typu so zbustrovanými gitarami, lebo: čo je to vlastne „tvrdosť“ v muzike? Je to stála úroveň hluku, rýchly rytmus alebo „ukričaný“ spev? Počúvam veľa elektroniky, dubu, reggae ale aj také úchylky ako ruský rock alebo srbský folk. Medzi tým je dosť vecí ktoré by sa aj dali označiť ako „tvrdé“, ale zbustrované gitary ma (žiaľ) prestali baviť už hodne dávno.

  Takže vytvorenie Webstránky bude definitívne posledná vec, ktorú vrátite tejto spoločnosti?

Áno – tak ako bol rozpad Luesu bodkou za tvorbou kapely, tak bude web stránka bodkou za históriou kapely. Ako som už spomínal, bude tam komplet muzika na stiahnutie, ale aj texty, rozhovory, recenzie, scany plagátov, nejaké fotky + Kokotor story, takže Lues už pravdepodobne príde o status záhadnej a „legendárnej“ kapely, ktorá sa zrazu vytratila a nič po nej nezostalo. Potom to bude už len na hudobných historikoch zo SAVky, aby „story of Lues“ zasadili do kontextu svojich teórií.

 Keby šlo cestovať v čase a mohol by si sa vrátiť do čias „slávy“ LDF, čo by si robil ináč ?

Bol by som si dal väčší pozor aby sa nestratili spomínané videokazety z koncertov v Experimentke. Aby sa v budúcnosti naše decká mohli zabávať na tom aký boli tatkovia kokoti keď boli mladí... J

/Lepra/

3 komentáre:

  1. skvele interview, tak dobre som sa davno nepobavil!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. How To Get Your Ex Lover/Partner/Boyfriend/Girlfriend/Wife Or Husband Back

    I was married for 16 years to a loving mother and wife. We had 2 children together who are now 11 & 13. I reconnected with an old girlfriend from college on Facebook and we began an affair and I left my wife. The woman I had an affair with is a wonderful woman and I love her too and our kids had begun accepting the situation and my wife has kind of moved on, but not in love with the man she is seeing. I thought I fell out of love with my wife and I felt terrible about what I did to her - she is a good woman and I don't know what came over me. I decided to try and get her back and I was recommended to Lord Zakuza for help to get reunited with my wife and within 48 hours after I made contact with Lord Zakuza my wife decided to work things out with me and now we are back together with our children living as one happy family. I really don't know the words to use in appreciation of what Lord Zakuza did for me but I will say thank you sir for reuniting I and my family back. For those in trying times with their marriages or relationship can communicate with LORD ZAKUZA through the below informations.

    Website via: lordzakuzaspells.com
    WhatsApp/call/text: +1 740 573 9483
    Email: Lordzakuza7 @gmail. com

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Napiš mě prosím Tvé tel. Číslo, musím s Tebou mluvit! Jen v dobrém....

    OdpovedaťOdstrániť